„Boh dovolil moru, aby si zvolilo svojho pána a zemi, aby si zvolila kráľa. More zrodilo Leviatana a zem dala Behemotovi vystúpiť zo svojich útrob, ale čoskoro vyplňoval more tak, že vody volali k Bohu, pretože nevedeli kam majú utiecť. Zem taktiež žalovala, pretože bola nohami Behemotovými rozdupaná a zbavená svojho zeleného hábitu. Boh sa ustrnul a odobral Leviatana moru a Behemota zemi a nasolil ich, aby ich uschoval pre hostinu posledného súdu.“
Talmudická alegória
Ľudia radi hovoria o slobode, pravde a o neustálom napredovaní. Skutočne je sloboda vo svojom prejave slobodnej vôle a výberu tým najvyšším dobrom akého sme schopní? Skutočne sú prejavy dnešnej doby znakom napredovania? Ako potom chcete vysvetliť, že ľudia nevedia komu majú veriť, a ktoré informácie sú tie pravdivé? Ako potom môžu vedieť niečo o tom, čo je dobro a zlo a rozoznávať tak pravdu od klamstva? V presvedčení o našej civilizačnej dokonalosti sme sa dostali do bodu kedy základné heslo „ži a nechaj žiť“ už naďalej neplatí. Úchylky síce tiež majú svoje právo na existenciu, ale nakoniec zaberú vo svete toľko miesta, že už neostane priestor pre normálnosť. Neustále omieľanie hesiel, ktoré už pomaly pôsobia ako zaklínadlá pre masy sa preukázalo ako zničujúce. Či už sa jedná o „slobodu“, v ktorej môžeme konať zlo a vyhlasovať ho za dobro. „Demokraciu“, vďaka ktorej si môžeme voliť skorumpovaných politikov a myslieť si, že tu budeme mať náš malý raj. Neustále napredovanie prezentované ako „morálna cesta“, v dôsledku ktorej ľudia uznávajú a podporujú jednu úchylku za druhou, pretože studňa normálnosti sa pre nich vyčerpala. Toto je hnací motor systému, ktorý nás ženie do jednej absurdity za druhou. Ten, kto v sebe nosí pýchu nesie v sebe aj jej zákon. Preto sa svet stal iným.Svet, v ktorom Boh je iba prázdne slovo, ktoré pomenúva akéhosi žiarlivého tyrana nemá nádej na svoju nápravu, alebo si myslíte, že ním ustanovený poriadok nie je dostatočným dôkazom na uskutočnenie tejto nápravy? Človek bez poznania mysliac si, že smeruje ku pravde nerozlíši dobré od zlého a princíp chaosu zavládne v jeho srdci. Odpojený od Boha nemôže naďalej jesť plody z jeho stromov. Len prostredníctvom poznania získava ľudský duch pevnú oporu v pokroku na ceste k pravde. Cesta k pravde je syntézou božích ciest, po ktorých by sme mali kráčať. „Takto vraví Hospodin mocností: Ak budeš chodiť po mojich cestách a budeš zachovávať moje nariadenia, aj ty budeš spravovať tento môj dom a starať sa o moje nádvoria: Umožním ti prístup medzi týchto, čo tu stoja!“ (Zachariáš 3:7) Slepý človek má asi záľubu konať proti najvyššiemu dobru. Nenapraviteľných ponechajte ich osudu. Napriek všetkej ich nenávisti, muž a žena je Bohom ustanovený poriadok rovnako ako slnko a mesiac. Preto sa píše: „Hospodin, naveky pevne stojí v nebesiach Tvoje slovo.“( Žalm 119:89) Život v tomto poriadku je sloboda, o ktorej ľudia nanajvýš len čítajú v knihách. Pretože toto slovo nielen, že svet stvorilo, ale ho aj trvalo udržiava.
Nakoniec ako sa píše o dvoch beštiách, ktoré Boh nasolil a uschoval pre hostinu, tak z nich budú jesť spravodliví, pretože všetky výstrelky a ohavnosti poslúžia ako výživa univerzálnej harmónii.